Táto téma nie je úplne jednoduchá - nie však preto, že by bolo nadmieru ťažké pre bežného človeka vychovať psa, ale najmä preto, že hovoríme o prírodnom plemene akým shiba je a aj preto, že na spôsoby a výchovu samotnú existuje veľa pohľadov. 

Je to dané aj tým, že každý majiteľ má inú predstavu ako sa má ideálne vo finále správať jeho pes - čo je pre neho želateľné, akceptovateľné a čo nie. Preto ani výmeny názorov na výchovu nikdy neutíchnu, nakoľko objektom diskusií budú nielen spôsoby (cesty) ako dosiahnuť ten-ktorý cieľ, ale aj preto, že sami majitelia majú rôzne predstavy v samotných cieľoch. 

Téma výchovy je obsiahla a zaberie súčasným i budúcim majiteľom pomerne mnoho času - v tomto príspevku je našou snahou dať aspoň námet - aké čiastkové témy a body súvisiace s výchovou môžu majiteľom pomôcť prehĺbiť svoje vedomosti a lepšie tak pochopiť zmýšľanie psa, jeho potreby a správnu komunikáciu s ním. To je vždy dôležitým predpokladom samotnej úspešnej výchovy.


aaajpg

Foto: Tatiana Kunická


Príklad našej rôznej ľudskej optiky: 

Pre niekoho môže byť predstavou (cieľom), že jeho shiba dokáže rešpektovať, že si z obývačkového nízkeho stolíka nemôže vziať oriešky z misky, aj keď sú tam stále v jej ľahkom dosahu. Inému to nevadí, ak by si ich zobrala a ak nechce, aby k tomu prišlo, tak nič pod zub nenecháva v dosahu psa. Niekto nechce, aby mu shiba doma obkúsala čo i len jednu nohu na starej stoličke, pre iného môže byť "vintage-úprava" nábytku akceptovateľná a je to pre neho v spojitosti so psom "normálne". 


Čo je pre jedného neprijateľné, pre druhého môže byť prijateľné alebo aspoň tolerovateľné a naopak. 


Diskusia o výchove by sa preto mala sústrediť nie na samotný výsledok výchovy (ciele), ale na možnosti a cesty, ako sa k daným výsledkom dopracovať (t.j. výchovné metódy a spôsoby komunikácie so psom). Je na každom majiteľovi, aby sa sám rozhodol ako má vo finále správaním "vyzerať" jeho shiba a podľa toho ju viedol (vychovával). Niečo je dané vrodeným temperamentom, povahou a plemenom - gro má však v rukách každý majiteľ, ktorý s tým môže a bude ďalej pracovať. Nechceme sa preto dotýkať názorov majiteľov radami ako by mali vychovať svojho psa - čo by malo byť správne/želané a čo nesprávne/neželané správanie. Rozhodnúť sa o tom musí každý majiteľ sám.


Medzi majiteľmi nášho plemena sú aj zástancovia minimálneho formovania psa "nejakou výchovou"


Obvykle argumentujú nasledovne:


° shiba je tvrdohlavá a sebavedomá - aj tak sa ju neoplatí veľmi vychovávať, nefunguje to...
° povaha plemena predurčuje jeho prirodzené vlastnosti správať sa určitým spôsobom, ktoré sa nedajú veľmi ovplyvniť 

° shiba vie, čo je pre ňu správne...
° výchova shiby pácha na jej povahe príkoria, pokusy ju "formovať" majú na ňu negatívny dopad
° shiba, ktorá pácha rôzne "shibalstvá" (napríklad ničenie vecí doma) je roztomilá a zábavná, nevadí nám ak je u nás šéfom svorky ona, tolerujeme jej, že si nechce nechať zastrihnúť pazúriky, neznášanlivosť iných psov, preberavosť v krmive a pod.

Prístupy majiteľov ku svojim psom sa naprieč našim plemenom značne líšia. Nielen vo finálnej predstave o vhodnom / želanom správaní psa ale aj v tom, koľko majú vedomostí, ako želaný stav dosiahnuť, alebo presvedčenia, či je to vôbec možné. Absencia vedomostí o výchove môže niektorých majiteľov privádzať k záveru, že (isté) prejavy správania nie je ani možné korigovať / zmeniť, alebo sú typickým prejavom plemena. Každý budúci majiteľ si môže ešte pred zadovážením šteniatka shiby premyslieť, čo od psa v dospelosti očakáva a skonfrontoval svoje predstavy s inými dlhoročnými majiteľmi, ideálne aj chovateľmi. Uvidí tak väčšie množstvo psov a porovná si to so svojimi očakávaniami. 

Sú shiby, ktoré doma ničia veci? Áno! Sú shiby, ktoré doma nikdy nič nezničili? Áno!

Sú shiby, ktoré neznášajú iných psov? Áno! Sú aj také, ktoré sú s inými psami v pohode a radi sa s nimi hrajú?  ...áno.

Výchova a socializácia s dôverou a rešpektom k majiteľovi sú neoddeliteľné súčasti jedného celku - vzájomne na seba nadväzujú a podmieňujú sa.

--
Je možné so shibou zložiť skúšku poslušnosti a ovládateľnosti? Dá sa získať u shiby taká poslušnosť a dôvera, že rešpektuje psovoda aj dlhšiu dobu bez odmeny (povchvalou či mašktou)? Príklad takéhoto tréningu v príprave na skúšku:

Samotná skúška BH VT podľa medzinárodného skúšobného poriadku IGP - počas celej skúšky nesmie psovod psa nijak odmeňovať, žrádlo ani pamlsky nesmie mať ani pri sebe - počas jednotlivých cvikov nie je možné psa ani slovne pochváliť - slovná pochvala je možná medzi jednotlivými cvikmi asi 2-3x podľa uváženia psovoda. Skúška spočíva vo vykonaní presne definovanej zostavy, ktorej súčasťou sú povely: chôdza pri nohe, čakaj, ľahni, odloženie za pochodu, privolanie z odloženia, dlhodobé (cca 10 min.) odloženie psa vo vzdialenosti cca 50 m, test správania sa psa voči ľuďom, iným psom, voči trúbiacemu autu, cyklistovi a pod.

Namiesto ničenia vecí alebo neznášanlivosti iných psov je možné dosať akýkoľvek iný prejav správania:

(ne)príchod na zavolanie, (ne)poslušnosť, (ne)dobrý vzťah k cudzím ľuďom, deťom, hluku, miestam... Pre každé uvedené platí rovnako, že sú shiby na jednom i druhom protipóle a mnohé niekde uprostred pomyselnej stupnice. Prejavy správania však nie sú dané plne vrodenou povahou či plemenom! Podstatný je vplyv výchovy majiteľa. Niektorí majitelia mylne zamieňajú svoju nevedomosť o výchove za konštatovanie o určitých prejavoch správania shíb, že je to "dané plemenom / povahou / prírodou / náhodu..." - a je to tým pádom podľa tohto úsudku nemenné a/alebo nevhodné meniť.

V každom prípade je nesprávne vydávať niektoré z prejavov neželaného správania 

(napríklad: nerešpektovanie pána, ničenie vecí, neznášanlivosť iných psov či ľudí, neposlušnosť atď.) za prejav alebo charakteristické rysy plemena - populácia shíb v našich končinách je v tomto dobrým príkladom. Korene týchto neželaných prejavov sú v nedostatočnej a/alebo nesprávnej výchove často v kombinácii so slabou socializáciou v rannom veku.

Foto: Tibor Tóth

Pre lepšie pochopenie toho aká shiba je, čo sú jej preddispozície a čo potrebuje pre svoj spokojný život - je dobré si pripomenúť ako shibu vidia a stvorili v jej rodnej krajine. Pre popísanie súhrnných rysov osobnosti shiby majú obyvatelia japonských ostrovov tri výrazy:


KAN-I - neohrozenosť, odvážnosť, smelosť

RYOSEI - dobrá povaha

SOBOKU - prirodzenosť, nenútenosť, otvorenosť


To sú tri mentálne a duševné vlastnosti, ktoré musí mať každý správny pes japonského prírodného plemena.(G. Hasket, S. Houser, 2003)


RYOSEI – dobrá povaha
Doslovný preklad RYOSEI je „dobrá povaha“. Výraz znamená, že jedinec je mierumilovný, prívetivý, verný a milujúci. Dobrá shiba musí byť nielen dobrým strážnym psom, ale zároveň aj príjemným spoločníkom, ktorý je inteligentný a okamžite reaguje na povely. Musí mať prenikavé zmysly, ale popritom musí byť poslušný a rešpektujúci svojho pána.

Foto: J. Martišková a Tlapky - zvieracia družina

Toto je pôvodná a rámcová predstava o povahe a správaní psa podľa Japoncov. Každý majiteľ môže mať vo výchove aj svoje ciele a tak formovať psa podľa vlastných predstáv. Na rešpekte k vlastnému pánovi a dôvere k nemu sa ale zhodnú asi všetci majitelia plemena. Vo výchove psa bude často reč aj o iných kategóriách ako je samotné "návody na výchovu". Asi nikde inde neplatí lepšie, že všetko so všetkým súvisí. Vyzbrojiť sa treba trpezlivosťou a otvorenou mysľou a známe "AHA-momenty" prídu častejšie. 


Predstavou o dobre vychovanom psovi môže byť shiba, ktorá má všetky alebo niektoré z nasledujúcich charakteristík:


° je typickým predstaviteľom svojho plemena
° veselá, sebavedomá, hrdá osobnosť - vyrovnaný a spokojný pes
° ktorá kope za seba a zároveň miluje svojho pána a svoju rodinu
° dôveruje mu a rešpektuje ho
° a pokiaľ sa môže o neho oprieť a cíti, že jej rozumie, 

° urobí pre neho aj to, v čom práve sama veľký zmysel v ten moment nevidí - ak to nie je príliš často
° doma nič neničí, na iných ľudí a psov sa teší, alebo 

° má aspoň radosť ak stretne obľúbených kamošov na "shibiu drsnú" hru či naháňačku či spoločné kúsanie paličiek ; )) 

° môže byť viac či menej teritoriálna a chrániť si svoj domov, rodinu a zdroje
° je našim dobrým parťákom, ktorého môžeme doma nechať samého odpočívať ale rada s nami vybehne na výlet, túru či iné dobrodružtstvo

° toleruje iných psov pokiaľ si na nej nebudú dokazovať svoju dominanciu

° a keď na ňu vonku milovaný majiteľ zavolá, tak príde! : ))

Možno to znie pre niekoho ako ideálny pes ; )) Iný môže mať odlišnú predstavu - je to v poriadku.

Výchova začína ešte predtým, než si majiteľ prinesie šteniatko domov - inak sa bude dať pristupovať ku šteniatku, ktoré je sebavedomé a dobre pripravené (pozná ruch domácnosti, iných psov, domáce zvieratá, chovateľ ho ďalej privykol na prepravku, klietku, transport autom, boli na návšteve cudzí ľudia a deti a pod. Viac starostí s touto úvodnou socializáciou a výchovou bude mať ten majiteľ, ktorého šteniatko takto nie je pripravené, alebo je pripravené čiastočne, alebo nie je prototypom sebavedomého jedinca, správa sa skôr opatrne a potrebuje viac času. Tam sa s výchovou a predstavením "sveta" šteniatku nedá ísť tempom ako u jeho sebavedomého súrodenca. Zároveň platí, že výchova tohto sebavedomého jedinca bude zrejme náročnejšia - možno o trochu a možno výrazne - a bude to namáhavé. A nielen prvé mesiace. 

Zvážte svoje mentálne i časové možnosti a poraďte sa s chovateľom pri výbere šteniatka ešte aj po samotnom vrhu - neobmedzujte sa pri výbere šteniatka len na to, aké chcete pohlavie a farbu - to vo finále nie je až tak kľúčové ako jeho povaha a temperament! A o tých už niečo z prvých prejavov chovateľ vie.

Základom výchovy je teda ovplyvňovanie správania psa želaným smerom - formovanie. Základným spôsobom ako sa pes niečo naučí - nejaké správanie bude opakovať alebo ho nebude opakovať, je následok a ich pocit. Pokiaľ po nejakej aktivite príde stav, v ktorom sa cítia dobre, tak toto správanie/aktivitu zopakujú radi aj v budúcnosti. Naopak, ak je dôsledok pre psa subjektívne viac či menej nepríjemný a/alebo nezískajú to, čo chcú, správanie ktoré mu predchádzalo opakovať nebudú. Platí to však len pri 100%-tnej dôslednosti. Posilňovať želané správanie sa dá pochvalou - odmenou vo forme nášho nadšenia (emócií), fyzického dotyku (hladenia, škrabkania), ďalej odmena vo forme hry, zaujímavej hračky či iného predmetu, žrádla alebo konkrétne pamlsku... Odmena posilňuje v šteniatku zopakovanie správania, po ktorom ju získalo. To je jeden zo základných princípov výchovy.

ČO AK PSOVI "NENAPOVEDÁME" DOSTATOČNE ČASTO

Bez nášho usmernenia môže šteniatko (i dospelý pes) skúšať rôzne spôsoby ako sa dostane k tomu čo chce... výhodám, potrave, hračkám, vyššiemu postaveniu vo svorke. Skúša urobiť rôzne veci a sleduje následky svojho správania - pokiaľ sú bez negatívnej odozvy a získa nimi to, čo chce - správanie pravdepodobne znova zopakuje. 

Ak za to získa negatívnu odozvu a nezíska to čo chce - možno sa o to ešte raz - dva x pokúsi, ale ak bude výsledok rovnaký, správanie (stratégiu) opakovať logicky už nebude - nebola úspešná. Už z tohto krátkeho vysvetlenia je zrejmé, že naše reakcie ovplyvňujú správanie malého šteniatka od útleho veku. Pokiaľ šteniatku dostatočne často nenapovedáme ako je to správne, "začne" o tom uvažovať skúšaním samo. 

Ak mu povieme hneď ako to má byť, nemusí si robiť starosti s hľadaním odpovede. Aj z tohto dôvodu sa majitelia často dostávajú do situácie, že psa musia "niečo odúčať". Je to z toho dôvodu, že "nenapovedali" svojmu šteniatku včas, ako to má vyzerať správne. Ak je šteňa či mladý pes dlho ponechaný bez nápovedy (opory vo svojom majiteľovi) a ten to chce neskôr zmeniť, stretáva sa s nevôľou psa - nastane vrčanie, zaháňanie sa zubami či rovno varovné jemné pokúsanie ruky. 

Po takejto udalosti, ktorá prekvapí nemilo asi každého majiteľa šteniatka (deje sa tak často už vo 5 - 7 mesiaci jeho veku) môže nastať opačný extrém - príliš prísne pravidlá, ktoré majiteľ začne obratom na psovi aplikovať, často však bez dôsledného a zrozumiteľného vysvetlenia psovi čo po ňom vlastne chce. Ak po shibe chceme niečo, mali by sme si byť najskôr istý, že sme jej vhodne vysvetlili, čo to presne má byť. Nie je nič horšie ako tlačiť na psa a chcieť po ňom niečo a pes nevie čo, a ešte sa aj na to na neho hnevať. Aj vtedy nastane zo strany psa nevôľa, sprevádzaná vrčaním a stresom - je to však dané tým, že majiteľ neukázal psovi zrozumiteľne, čo po ňom chce a vyžadoval to od neho príliš skoro.


NULTÝ STUPEŇ VÝCHOVY: SOCIALIZÁCIA

Predpokladom výchovy akéhokoľvek psa vrátane shíb je ich včasná a správna socializácia. Príklad: je nemožné naučiť shibu pekne chôdzi pri nohe (neťahaniu na vodítku) pokiaľ je v danom prostredí v strese, nebola včas s takýmto prostredím zoznámená, je rozrušená, neistá, snaží sa odtiaľ uniknúť... Skúste učiť psa ísť kľudne pri nohe zakiaľ sa on v strese snaží z daného miesta dostať... Je to logicky nemožné. 

Ďalší príklad: chcete naučiť svoju shibu na povel "čakaj" (napr. krátkodobé alebo dlhodobé odloženie). Skúšate to doma - ide to. Prídete do mesta a skúsite to tam - shiba sa začne oblizovať, sliniť, dychčať a nedokáže obsedieť na mieste ak sa vzdialite čo i len na 5 metrov, a neobsedí tam ani chvíľu... Opäť je to dané tým, že je v nepohode kvôli danému prostrediu. Nesplnila povel nie preto, že by ho nepoznala alebo nechcela splniť, ale podmienky v ktorých ho mala splniť boli pre ňu priveľmi náročné. Opäť socializácia... 

Výchova teda ide ruka v ruke so socializáciou a pokiaľ by si mal budúci majiteľ šteniatka vybrať medzi nimi dvomi - tak voliť by mal socializáciu - včasnú a správnu. Výchova a náväzná poslušnosť sa dá dobehnúť prakticky pomerne dobre aj v neskoršom veku, socializácia nie - je to dané mentálnym a fyziologickým vývojom šteňaťa v jeho rannom veku. Ideálne a správne je samozrejme socializovať a vychovávať šteňa súčasne. 

Foto: J.Martišková, Tlapky - zvieracia družina

Foto: Jana Stančíková, Anna Shustrová

PRINCÍPY SPRÁVNEJ KOMUNIKÁCIE SO PSOM


° vychovávame najskôr seba až potom psa (vlastné vzdelanie a poznatky)

° pre psa zrozumiteľná komunikácia

° menej slov, viac činov
° 100%-tná dôslednosť (každý vyslovený povel doviesť do úspešného konca)
° vyžadovať po psovi len to, čo sme ho naučili
° rovnaká komunikácia so psom u všetkých členov domácnosti (konzistentnosť)
° odmeňovanie iba želaného správania


° menej hovoriť, viac konať: šteniatko na vás vyskakuje a vyštekuje lebo chce, aby ste mu hádzali loptičku - namiesto vysvetľovania, "že nemá vyskakovať, ideš dole, sadni si sadkaj si čo to robíš" a inú záplavu slov mu to, že štekať a vyskakovať po nás nemá, mu loptičku hodíme až vtedy, keď štekať prestane (pomôcť si môžeme zákazovým povelom "nie/fuj/nesmieš" ale pokiaľ šteniatko nepozná, čo znamená, neprinesie výsledok) - hodenú loptičku teda získa šteňa až potom, čo stíchne (čakáme aspoň na 1-2 sekundy keď je ticho a hodíme mu ju - tak si spojí získanie lopty s "neštekaním")


° iný príklad: majiteľ učí šteniatko zostať samé v izbe / v byte - šteniatko po zatvorení dverí začne štekať: majiteľ má  2 možnosti - ak sa vráti, posilní správanie šteniatka "chcem, aby si sa vrátil - poď naspäť, nechcem tu byť sám". Nabudúce sa bude šteniatko domáhať príchodu alebo neodchodu majiteľa rovnako - štekaním. Našou reakciou (príchodom) sme mu v hlave odobrili stratégiu: štekanie = príchod/neodchod. Náš príchod je pre psa odmenou - preto by sme mali prísť až v momente, kedy (aspoň nachvíľu) stíchne. Vtedy pochopí, že náš príchod "si zabezpečí" tak, že bude ticho

° t.j. odmeňovať iba želané správanie psa (želané spôsoby správania) pri výchove psa je preto vždy myslieť na to, čo pes chce / čo je pre neho želanou odmenou - my našim správaním určujeme to, akým spôsobom sa k tomu pes dostane. Náš príchod si vie "vynútiť" štekaním alebo bytím ticho. Hodenie loptičky si "vie vynútiť" vyskakovaním na nás alebo sedením na zemi a upretým pohľadom na nás, a pod.


° odmenou pre psa nie je teda iba nejaká hračka či maškrta, ale naša pozornosť, prítomnosť či akékoľvek naše správanie/konanie, ktoré pes CHCE


° psa nekarháme, nenapomíname ani mu nič nezakazujeme vyslovením jeho mena rôznou intonáciou hlasu - z ľudskej komunikácie sme na to zvyknutí asi všetci: stačilo, že sa na nás mama či otec v detstve istým spôsobom pozrela alebo povedala naše meno presne zvolenou intonáciou hlasu a hneď sme vedeli "ktorá bije" a že sme často neurobili dobre... na toto treba u psov zabudnúť, je to nesprávne


° poznáte najdôležitejšie slovo pre psa? Je to meno psa - keď ho pes započuje, má sa rútiť k nám, ku svojmu milovanému pánovi. Psíka môžme osloviť, ak po ňom niečo chceme a je niečim zaujatý - než vyslovíme čo po ňom chceme (povel), získame jeho pozornosť. Meno = psova pozornosť, až následne, keď nás vníma, mu povieme čo máme na srdci ; ))


° znamená to, že ak pes robí niečo, čo nechceme, nekarháme ho za to a nezastavujeme v danej činnosti spôsobom, že s negatívnou / hrozivou intonáciou vyslovíme jeho meno - je to nesprávne. Na ukončenie neželaného správania sú rôzne spôsoby - nemalo by ním byť však psíkovo meno s nepríjemným podtónom


° ak žije šteniatko v rodine s viac ako jedným členom vrátane detí, je viac než vhodné sa vopred dohodnúť na základných pravidlách, čo sa šteniatku povolí a čo nie - šteňa potrebuje pevný rámec fungovania, aby získalo istotu, že je tam niekto, kto tomu rozumie, pevne to drží v rukách a nemusí si s tým robiť starosti ono samo (tak sa začína budovať dôvera v majiteľa) - pokiaľ je členov domácnosti viac, pravidiel by sa mal 100% držať každý člen. Pre vývoj a formovanie správania šteniatka nie je nič horšie ako pravidlá, ktoré sa menia s členmi domácnosti


° budúcim majiteľom šteniatka shiba inu odporúčame, aby začali vychovávať ešte predtým, než šteniatko k ním dorazí - vychovávať seba: tým máme na mysli získanie vedomostí o plemene, samotnej výchove, správnej komunikácii so psom, jeho potrebami, jeho správnym fyzickým a psychických vyžitím, vzájomnej komunikácii medzi psami a pod... je viac než fajn mať vo veciach aspoň "trochu jasno" než šteniatko skutočne príde ku nám. Jeho tempo vývoja je totiž rýchle a v situácii, že do toho ideme bez dobrého informačného základu, môže nás ľahko predbehnúť - vtedy budeme psa viac odúčať ako "nie", než učiť ako "áno"

 

Pokračovanie o výchove nabudúce...