Kynologické organizácie vydávajú pre jednotlivé plemená štandardy, ktoré obsahujú popis jednotlivých častí tela psa. Podľa štandardu rozhodca na výstave posudzuje, do akej miery sa daný jedinec približuje štandardu predstavujúcemu ideálneho psa plemena. 


V dnešnej dobe existujú pre dané plemeno (shiba) štyri štandardy: 

1. FCI štandard používaný aj u nás na Slovensku, 

2. Originálny japonský štandard NIPPO 

3. American Kennel Club štandard a 

4.Kennel Club štandard používaný vo Veľkej Británii. (A. De Prisco, 2001)


Štandard Nippo, vypracovaný v tridsiatych rokoch 20. storočia, bol zhodný pre všetky autochtónne plemená. Jeho úlohou bolo zjednotiť čo najviac exteriér týchto plemien tak, aby sa od seba líšili len svojou výškou a sfarbením. Počas šesťdesiatročného cieľavedomého chovu chovatelia zistili, že sa jednotlivé plemená od pôvodného štandardu  v niektorých znakoch odchýlili a že je nutné vypracovať nové štandardy, ktoré by lepšie vystihovali špecifické rysy týchto plemien. Aj dnešná shiba vyzerá inak, ako v čase, keď ju pre modernú kynológiu objavil a popísal doktor Saito. Dnešní chov plemena sa mimo Japonska riadi štandardom FCI z roku 1992, ktorý bol navrhnutý Japonskom. (G. Hasket, S. Houser, 2003) 


Pôvod: Japonsko

Dátum vydania originálneho platného štandardu: 15.06.1992

Použitie: poľovnícky pes na vtáky a drobnú divinu. Sprievodný pes.

Klasifikácia FCI: 5. skupina – špice a pôvodné plemená                                              

 5. sekcia – ázijské špice a príbuzné plemená, bez skúšky


Krátky prehľad histórie: 

Shiba je pôvodným japonským plemenom už od dávnych čias. Slovo Shiba znamená niečo „malé“, „malý pes“. Prirodzeným životným priestorom Shiby sú hornaté oblasti v blízkosti Japonského mora, kde bola používaná na lov malej zveri a vtákov. Na základe miesta výskytu sa zjavili rôzne odlišnosti v rámci plemena. V rokoch 1868 až 1912 z Anglicka boli importované anglické setre a pointre, dôsledkom čoho sa lov aj v Japonsku stal obľúbeným športom, a kríženie Shíb s týmto anglickými plemenami sa stalo obvyklým javom. Čistokrvná Shiba sa stala vzácnosťou a počas rokov 1912 až 1926 sa vyskytovala len v obmedzenom počte. 

Okolo roku 1928 sa poľovníci a odborníci  začali usilovať o zachovanie čistokrvných Shíb, a to pomocou udržania čistokrvných línii. V roku 1934 bol stanovený jednotný štandard plemena. V roku 1936 Shiba bola vyhlásená za prírodnú pamiatku, ale chov a šľachtenie plemena pokračovalo až po dnes známu podobu tohto vynikajúceho plemena.

Celkový vzhľad: malý pes, dobre vyvinutý, s robustnou kostrou. Mocnej konštitúcie. 

Pohyb čulý, voľný a krásny.

Dôležité proporcie: pomer kohútikovej výšky k dĺžke tela je 10:11

Povaha a správanie: verný, čulý, ostražitý

hakujpg

Foto: Dominika Paučová


Hlava

Temeno:         

Lebka: široká                               

Čelový sklon: výrazný s primerane vyvinutou čelnou brázdou

Tvárová časť –   

Ňucháč: žiadajúca je čierna farba. 

Chrbát nosa je rovný.                                              

Papuľa: primerane široká a postupne sa zužuje                                              

Pysky: pevne priliehajú                                              

Chrup: silný nožnicový skus                                              

Líca: dobre vyvinuté

Oči: primerane malé, trojuholníkové, tmavohnedé; vonkajší kútik očí je mierne zdvihnutý

Uši: primerane malé, trojuholníkové, mierne dopredu naklonené, vztýčené

Krk: silný, svalnatý, v správnom pomere k hlave a telu


Telo      

Chrbát: rovný a silný                

Bedrá: široké a svalnaté

Hrudník: hlboký, rebrá primerane klenuté                

Brucho: dobre vtiahnuté

Chvost: vysoko nasedený, hrubý, stočený alebo kosákovitý; spustený chvost špičkou siaha až po päty.


Končatiny         

Predné končatiny –         

Pri pohľade spredu rovné

Plecia: primerane šikmé

Lakte: priliehajú tesne k telu     

Zadné končatiny –           

Stehná: dlhé                                              

Predkolenia: krátke, ale dobre vyvinuté                                              

Päty: silné a pevné

Labky: prsty uzavreté a dobre klenuté, vankúšiky tvrdé a pružné, pazúriky tvrdé a žiadúca je tmavá farba

Pohyb: ľahkonohý a čulý


Osrstenie

Srsť – krycia srsť je tvrdá a rovná, podsada mäkká a hustá. Na chvoste je srsť pomerne dlhá a odstávajúca

Farba – červená, čierna so znakmi, sezamová, čierna sezamová, červená sezamová

Definícia sezamovej farby –       

sezamová: zmes čiernej a bielej srsti

čierna sezamová: viac čiernej než bielej srsti

červená sezamová: základná farba srsti je červená, je zmiešaná s čiernou srsťou

Všetky hore uvedené farby musia mať „URAJIRO“ – belavá srsť na bokoch papule a na lícach, pod sánkou a na hrdle, na hrudi a na bruchu, na spodnej strane chvosta a vnútornej strane končatín.


Veľkosť

Výška v kohútiku: Psy 39,5 cm, Sučky 36,5 cm

Odchýlka +/‒ 1,5 cm sa toleruje.

Chyby:  každá odchýlka od uvedeného sa má posudzovať ako chyba, ktorej hodnotenie priamo závisí od stupňa odchýlky

– psy a sučky s opačným pohlavným výrazom

– predhryz alebo podhryz

– početné chýbajúce zuby

– bojazlivosť


Vylučujúce chyby:                

– agresívny alebo plachý

– nevztýčené uši                

– dolu nesený alebo príliš krátky chvost


Psy, ktoré zjavne vykazujú psychické alebo povahové abnormality, musia byť diskvalifikované. 

Poznámky: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.

(vlastný preklad štandardu 257, zdroj: http://www.fci.be/nomenclature.aspx


FCI štandard plemena sa líši od pôvodného japonského štandardu len minimálne. Výrazný rozdiel sa prejavuje v spôsobe posudzovania plemena. Japonci kladú veľký dôraz na povahové vlastnosti psa. Pre japonského chovateľa a posudzovateľa nie je taký dôležitý štandard vo svojom úradnom znení, ako jeho výklad. Výklad a komentár štandardu je v Japonsku považovaný za neoddeliteľnú časť popisu plemena.(G. Hasket, S. Houser, 2003)

DSC_6764  kpiajpg
Foto: Saskia.photography

CELKOVÝ VZHĽAD A PROPORCIE

Štandard Nippo žiada, aby psi aj suky mali vyvážené proporcie tela a dobre vyvinuté svalstvo. Pomer výšky v kohútiku k dĺžke tela je u psov 10:11, teda na pohľad pes má takmer štvorcový rámec tela. Suky mávajú niekedy dlhší chrbát a rámec tela je obdĺžnikový. Ideálna výška psa udávaná štandardom je o tri centimetre vyššia ako výška sučky. 

Ideálna hmotnosť je stanovená na 10 kg, pritom pes môže vážiť o 10% viac a suka o 10% menej. Z toho vyplýva, že rozdiel medzi psom a sukou musí byť vždy zrejmý. Japonskí chovatelia a rozhodcovia kladú veľký dôraz na pohlavný dimorfizmus. Na psovi musí byť na prvý pohľad zrejmé, že je to samec. 

Jeho kostra má byť hrubšia, svalstvo objemnejšie, hlava veľká a široká s výraznými lícami (ako plné vrecká), s krátkou nosovou partiou. Pohľad oka a celkové držanie hlavy musí byť sebavedomé a panovačné. Suka musí mať  kostru vždy jemnejšiu, svalstvo menej vyvinuté, trup štíhlejší, výraz očí a celkové držanie tela mierne a priateľské. Nezáleží na výške jedinca, aj malý pes musí byť výrazný samec a veľká suka nesmie pôsobiť hrubým a samčím dojmom.(G. Hasket, S. Houser, 2003)

Ďalším veľmi dôležitým bodom celkovej charakteristiky plemena je jeho vyváženosť, ušľachtilosť, proporcionalita, harmónia všetkých telesných častí. Hlava musí byť v rovnováhe, resp. vo vzájomnom súlade s veľkosťou a tvarou nosa, temena, očí a uší. Harmónia je teda súlad všetkých partií jej tela, od kostry až po najmenšie detaily. Iba vyvážený celok môže lahodiť oku. Dlhé nohy neharmonizujú so zavalitým telom, malé uši nepristanú veľkej objemnej hlave. Pes, ktorý má veľkú hlavu a silné plecia, ale slabý zadok, nie je dobre vyvážený a pohľad na neho nie je pekný. Krátky zadok a strmé končatiny majú za následok aj chyby v pohybe a stratu súladu jednotlivých krokov. Správne vyvážené telo a harmonizujúca proporcionalita tvoria pravý predpoklad dokonalého fyziologického a estetického prejavu jedinca. Na obrázku 2 je zobrazený ideálny pomer jednotlivých častí tela typického predstaviteľa plemena, ako je žiadané podľa výkladu štandardu.(G. Hasket, S. Houser, 2003)


Hlava

Hlava je veľmi dôležitá časť exteriéru psa. Nie je významná len pre celkový vzhľad jedinca, ale aj z dvoch ďalších dôvodov: a) výraz tváre vyjadruje charakter a temperament jedinca

b) utváranie a sila hlavy mu dávajú správny pohlavný výraz

Pri hodnotení hlavy berieme do úvahy okrem jej stavby, aj výraz tváre, teda prejav povahy, nálady, temperamentu.Hlavu psa delíme na mozgovú a tvárovú časť. Papuľa je tvorená čeľusťou a sánkou, meria sa od začiatku nosa po čelový sklon (stop). 

Od stopu začína mozgová časť lebky, ktorá končí tylovým hrboľom. Ani štandard ani jeho japonský výklad presne neudáva, aká dlhá by mala byť hlava a jednotlivé proporcie, ale vyžaduje, aby bola primeraná celkovej veľkosti psa a jeho pohlavia. U japonských plemien je dôležitý pomer tvárovej a mozgovej partií hlavy, ktorý má byť 40:60, teda nosová časť mierne kratšia ako zvyšok hlavy. 

Na tvári popisujeme šírku, dĺžku, tvar chrbta nosa, pysky, farbu ňucháča a obsah ústnej dutiny. Štandard žiada krátke a silné čeľuste ako podklad kratšieho a silného nosa. U súk je samozrejme tolerovaná jemnejšia tvárová časť. Špicatý nos sa považuje za chybu. 

Je správne, aby bol nos silný hlboký a široký, na priereze kruhový alebo mierne zhora sploštený ako pod očami, tak na kraniálnej časti. Z boku musí byť plný, zaoblený. Za chybu sa považuje zo strán sploštený nos. Chrbát nosa má byť rovný a akýkoľvek iný tvar musí byť považovaný za vážnu chybu. Nos by sa mal plynule rozširovať do líc a mozgovej časti hlavy. Nos, ktorý je od líc ostro oddelený, má byť hodnotený ako chybný. Pysky sú suché, bez záhybov a voľných kútikov, pomerne mäsité a priliehajúce pevne uzatvárajúce papuľu. Okraje pyskov sú vždy tmavo pigmentované. Ňucháč je čierny, len u svetlejších jedincov môže byť tolerované svetlejšie sivasté prefarbenie, ale mäsité sfarbenie je považované za chybu.

Čeľusť a sánka sa majú stretávať v nožnicovom skuse. Pôvodný štandard toleroval všetky druhy skusu, ako prípustný udával nožnicový a kliešťový a mierny predhryz a podhryz považoval len za malú vadu. V najnovšom štandarde je avšak uvedený ako prípustný skus nožnicový a ostatné sú vyhlásené za chybné. Dodnes sa ale stretávame s jedincami, ktoré majú rôzne nepravidelné čeľuste ako dôsledok dlhoročnej tolerancie všetkých typov skusu. Japonský výklad zdôrazňuje aj tvar a veľkosť zubov. Žiada silné, dobre vyvinuté, veľké a zdravé zuby. O počte zubov sa štandard nezmieňuje, preto nie je menší počet zubov na výstavách FCI penalizovaný. 

Normy FCI však vyžadujú, aby psy mali plný počet rezákov, teda po šesť v oboch zubných oblúkoch. V Japonsku je asi od roku 1994 u plemena vyžadovaná plnochruposť a v súčasnej dobe nie je možné, aby na výstavách Nippo bola výborne ohodnotená shiba s chýbajúcim zubom. Japonský výklad vyžaduje, aby sliznice vo vnútri papule a jazyk boli ružové. Ako prípustné povoľuje menšie množstvo malých čiernych bodiek na jazyku, ale väčšie tmavé škvrny považuje za chybu, potvrdzujúce kríženie s inými plemenami ako na príklad s plemenom Chow-chow.

Silne vyvinuté, objemné líca určujú šírku hlavy, vyzerajú ako plné vrecká ktoré dávajú pre shibu charakteristický vzhľad,sú pre dané plemeno typické. Čelový sklon, t. j. stop je dobre viditeľný. Znamená to, že hlava nesmie prebiehať v jednej línii (napr. ako u bullteriéra), ale tiež nesmie mať príliš veľký odstup (ako u bulldoga). Partia medzi očami je vždy mierne vtlačená dovnútra hlavy, čím vytvára miernu čelovú ryhu. Absencia tejto priehlbiny (medzi očami je rovná alebo vypuklá plocha) je považovaná za chybu. Rovnako ani hlboká, zarezaná brázda nie je želaná.

Plemeno má širokú a hlbokú lebku, ktorá je z horného pohľadu vždy plochá. Klenutá hlava je vážna chyba, ktorá má byť vždy hodnotená znížením ohodnotenia. Rovina temena má byť rovnobežná s rovinou chrbta nosa. Rovina stopu by mala s týmito rovnobežkami uzatvárať asi štyridsaťpäť stupňový uhol. (G. Hasket, S. Houser, 2003; http://www.shiba-klub.cz)

haku4jpg

Foto: Dominika Paučová


Uši

Postavené uši sú rozpoznávacím znakom. Ich dôležitosť pre celkový vzhľad plemena nie je možné podceňovať. Spolu s chvostom neseným cez chrbát dávajú uši typický vzhľad a jedinec so zvesenými ušami by mohol byť len ťažko považovaný za shibu. 

Štandard žiada pomerne malé ucho, ale jeho veľkosť musí byť vždy posudzovaná vo vzťahu k veľkosti hlavy. Je nemožné teda presne udať ideálnu dĺžku ucha v centimetroch. Nutné je posudzovať ju vždy individuálne podľa ostatných proporcií tela. Častejšie sa vyskytujú príliš veľké uši ako príliš malé. Ucho má tvar rovnoramenného trojuholníka . Najčastejšie chyby ucha sú uši nasadené na stranách hlavy a vyklonené do strán alebo uši nasadené príliš blízko pri sebe a stočené so špičkami k sebe. Avšak za najhoršiu vadu sú považované uši neštandardného tvaru. Ucho shiby je mierne prehnuté a stočené do menšieho kalichu. Menej žiaduce, ale nie vyslovene chybné je ucho silne stočené do tvaru kalicha, veľmi úzke pri svojej základni a takmer tvoriace úzku rúrku. Opakom stočeného ucha je ucho úplne otvorené, ploché, lyžicové, široké vo svojej základne. Extrémne ploché, otvorené ucho je menej želané, než extrémne uzavreté. Ideál je niekde uprostred. 

Podľa štandardu je ucho plemena mierne naklonené dopredu. Kresba ukazuje ideálne uhly, ktoré roviny ucha zvierajú s rovinami hlavy pri dokonale plochom temene. Avšak shiby majú častejšie lebku mierne klenutú a potom je veľmi ťažké také uhly zmerať. Mnoho jedincov má uši naklonené viac dopredu, podobne ako plemeno akita. Ešte častejšími sú prípady, kedy sú uši veľmi vzpriamené a nedostatočne sklonené dopredu. Uši nesmú byť nasadené ani vysoko, ani nízko po stranách hlavy. Ak sú uši príliš vysoko, vzdialenosť medzi nimi je malá a tvár stráca svoj typický výraz. Ak ležia príliš nízko, začnú budiť dojem zaobleného, jablkovitého temena. Pri pohľade z boku nesmú byť uši ani vpredu nad očami, ani nasadené vzadu. Za ušami posadenými príliš vpredu výrazne vynikne tylový hrboľ, čím sa narúša plynulá línia prechodu hlavy do krku. Ak je ucho položené vzadu na lebke, zvýrazňuje sa čelo, ostáva veľká medzera od očí k ušiam a hlava dostáva tzv. ovčí výraz. 

Držanie uší je u tohto plemena nielen ukazovateľom momentálneho rozpoloženia, ale aj jeho povahy. Pes, ktorý sa pohybuje, alebo odpočíva, drží často uši polozvesené po stranách hlavy. Ako náhle však spozornie a začne sa o niečo zaujímať, musí držať uši pevne vztýčené. Rovnako aj vo výstavnom kruhu musí mať shiba neustále uši vztýčené a stočené smerom dopredu. Tak dáva najavo pevnosť svojho charakteru, svoje KAN-I. Jedinec, ktorý má zlú povahu, je bojazlivý, submisívny, skladá uši na plocho, dáva najavo svoj strach a podriadenosť. Chrupavka ušných boltcov má byť pomerne silná, celé ucho je na pohmat hrubé a veľmi pevné. Len ucho s pevnou a silnou chrupavkou môže dobre a pevne stáť. Mäkké, tenké ušnice sú krajne neakceptované.(G. Hasket, S. Houser, 2003; http://www.shiba-klub.cz)


Oči

Farba oka má byť tmavo hnedá ale nie čierna.

Tvar oka je daný tvarom horného a spodného viečka. Tvar oka musí byť vždy pozorovaný v pokoji a v tieni (oči má zatienené). Ak je pes vzrušený, pozoruje korisť alebo svojho súpera, má oči široko roztvorené, takmer okrúhle. Keď mu do nich naopak svieti slnko, stiahne viečka do úzkej štrbiny. V normálnom pokojnom stave je oko shiby trojuholníkové, viac otvorené vo vnútorných kútikoch a užšie vo vonkajších. Pri posudzovaní sa dáva prednosť malým očiam. Veľmi zriedka sa vyskytujú oči veľmi malé a hlboko posadené, ale dosť časté sú oči veľké, príliš otvorené, okrúhle a vyvalené. Zo všetkých prírodných japonských plemien má shiba relatívne najväčšie oči. Oko jedinca je v pomere k hlave ďaleko väčšie než napríklad oko akity. Z toho dôvodu, hranica medzi optimálnou a nadmernou veľkosťou oka je veľmi úzka. Uloženie očí je dané tým, ako ďaleko ležia od seba, a ako šikmo sú uložené v lebke. (G. Hasket, S. Houser, 2003)

Vzdialenosť očí od seba dáva tvári rôzny charakter. Oči uložené blízko seba budia dojem škuľavosti, prefíkanosti a neúprimnosti, ale oči príliš ďaleko od seba položené robia tvár prázdnou, tupou, neinteligentnou. Pre posudzovanie je dôležitý aj výraz očí (o tom sa štandard FCI nezmieňuje). Pohľad psa musí byť sebavedomý až drzý, živý a veselý. Musí ukazovať vysokú inteligenciu a silný charakter psa. Pohľad suky má byť mierny, nežný, veselý a živý. V Japonsku sa za chybu považuje pohľad uhýbavý, neistý alebo vystrašený, ktorý prezrádza chyby povahy.(G. Hasket, S. Houser, 2003) 


Krk

Krk má byť silný a svalnatý, pretože na jeho kvalite závisí držanie hlavy a celý postoj zvieraťa. V pozore drží shiba hlavu zdvihnú pričom je krk vzpriamený. Štandard neudáva dĺžku krku, ale žiada, aby bol vždy ladený s ostatnými telesnými proporciami. Krk typického predstaviteľa plemena je kratší ako krk stredne veľkých japonských plemien. Pravdepodobne je to následok životných podmienok počas ontogenézy plemena – shiba sa pohybovala v teréne, kde bol dlhý krk pre ňu nevýhodou. Koža na krku musí byť pevná a priľahlá, smie ale tvoriť podbradok, ktorý zvýrazňuje objem líc. Nesmie však visieť nižšie na hrdle ako lalok.(G. Hasket, S. Houser, 2003)


Končatiny a pohyb

Hrudné končatiny tvoria zhruba polovicu výšky v kohútiku jedinca a z celkovej váhy nesú asi 60% (40% zostáva na panvové končatiny). Je zrejmé, že dobrý postoj a pohyb závisí od sily, dobrého uhlenia a postavenia hrudníkových končatín.Typický jedinec by mal mať pomerne silnú kostru končatín a dobre vyvinuté svalstvo a primerané uhlenie končatín.

Lopatky majú byť veľké, dobre vyvinuté, šikmo uložené. Uhol lopatky a ramena resp. ramenný kĺb má tvoriť výrazné predhrudie. Ramenná kosť má smerovať šikmo dozadu pozdĺž tela, aby hrudná končatina bola primerane uhlená a mala dosť priestoru pre ľahký pohyb. U plemena sa často stretávame s nedostatočne vyvinutým predhrudím a príliš otvorenými ramennými kĺbmi. V tom prípade je uhol lopatky a ramena väčší, celá končatina je príliš strmá a budí dojem, že je predsadená pred trupom. Ak strmšie uhlenie nie je spojené s chybami pohybu, nemožno ho považovať za vážny nedostatok. 

Lakte musia byť priložené k trupu a pohybujú sa v priamom smere vpred a vzad. Lakte vybočené alebo vtlačené pod trup, teda vbočené, sú vážnou chybou. Predlaktia majú byť silné, vždy kolmé k zemi, bez viditeľných zakrivení alebo hrboľov. Pozícia končatín (ich vzdialenosť od seba) je daná šírkou hrudníka a mohutnosťou psa.Na šírke postoja na prvý pohľad vidieť, či je kostra slabá a hrudník málo vyvinutý. Dobrá chôdza je daná nielen uložením lopatiek a lakťov, ale aj tvarom zápästia a labiek. Zápästia hrudných končatín sú mierne šikmé, aby odpružili nárazy končatín počas pohybu. Labky majú byť okrúhle, mačacie s pevne zovretými, vysoko klenutými prstami. Ploché labky s málo klenutými prstami a roztvorené či pretiahnuté tzv. zajačie labky sú netolerované. Pazúry sú silné a krátke. 

U psov ktoré majú správne postavené labky pazúry sa samy obrusujú a netreba im zvlášť venovať pozornosť. Štandard hovorí o tmavých pazúroch, ale ak má pes na nohách biele znaky, mizne pigment z prstov a potom bývajú pazúry ružové. Panvové končatiny sú motorom pohybu psa a preto musia byť veľmi silné a pohyblivé. Pretože len dobre zauhlené a postavené končatiny môžu posunúť telo výdatne vpred. 

Japonský štandard kladie veľký dôraz na tvar panvových končatín, každú slabosť a nezrovnalosť v stavbe prísne penalizuje. Shiba nemá panvové končatiny príliš ostro uhlené, ale nemala by ich mať ani príliš strmé. Ideálne uhlenie je dané tvarom kolená a päty. Udáva sa, že ideálny uhol kolena je približne 120 stupňov a päty 150 stupňov. Najčastejšou chybou panvových končatín je ich strmosť, ktorá je daná otvorením kĺbov. So zlým vývojom kĺbov panvovej končatiny prichádzajú aj defekty, ako je dysplázia bedrového kĺbu a luxácia patelly.

Pri pohľade zozadu na panvové končatiny, možno nájsť aj ďalšie chyby postoja. Zatiaľ čo pri správnom postoji smerujú končatiny kolmo k zemi primerane ďaleko od seba, u niektorých jedincov sa stretávame s úzkym postojom. Úzky postoj je spojený so slabým a úzkym zadkom alebo s chybným tvarom podkolení. Nesprávne uhlenie a postavenie končatín má veľký vplyv na kvalitu pohybu psa. Japonci žiadajú voľný, ľahký, živý a elegantný pohyb. Svojich psov pred výstavou trénujú dlhým každodenným behom, aby sa v kruhu pohybovali ľahko a boli stelesnením zdatnosti. Hrudné a panvové končatiny pracujú v pohybe spolu a ich vzájomná harmónia je nevyhnutná. (http://www.shiba-klub.cz)

DSC_4220jpg

Foto: Saskia.photography


Trup

Trup je tvorený pomerne objemným hrudníkom, silnými bedrami a širokým zadkom. Výklad uvádza, že hĺbka hrudníka je približne 45-50% z celkovej výšky v kohútiku psa. Chrbtová línia má byť rovná, svalnatá a primeraná k veľkosti psa a jeho pohlavia. Dĺžka trupu shiby (meraná od výbežku hrudnej kosti k sedacím hrboľom) je oniečo väčšia ako jej výška v kohútiku. 

Chrbtovú líniu pozorujeme medzi nasadením krku a koreňom chvosta. V ideálnom prípade mala byť s výškou v kohútiku rovnaká alebo kratšia. Japonský štandard považuje za ideálne, ak dĺžka chrbta je 71,5% z celkovej dĺžky trupu. Potom u psa vysokého 40 cm je ideálna dĺžka trupu 44 cm a ideálna dĺžka chrbtovej línie 31,46 cm. Shiba s ideálnymi proporciami sa na prvý pohľad javí ako pes kratší, so štvorcovým rámcom tela. Väčšina psov ale týmto ideálnym mieram nezodpovedá. Predovšetkým suky sú dlhšieho rámca. Dlhší telesný rámec síce nie je žiaduci, ale ani nie je závažným nedostatkom pre horšie hodnotenie kvalitného jedinca s dobrou povahou. Ak je chrbát rovný, pevný a svalnatý, môže byť jeho nadmerná dĺžka tolerovaná.(G. Hasket, S. Houser, 2003)

Najčastejšou chybou chrbtovej línie je tzv. kaprí chrbát, kedy stredná časť chrbta sa dvíha hore a stane sa najvyšším bodom celej línie. Kaprí chrbát môže byť dôsledkom vrodenej chyby postavenia stavcov alebo následok zhoršeného zdravotného stavu psa. Pes chorý, vychudnutý, trpiaci parazitmi a tiež bojazlivý máva nahrbený, resp. kaprí chrbát. Opakom kaprieho chrbta je mäkká chrbtová línia, ktorá môže byť zapríčinená vrodenou malformáciou. Táto chyba sa častejšie objavuje u obéznych psov a u súk predčasne zaradených do chovu. (http://www.shiba-klub.cz)

Hrudník na priečnom tranzverzálnom priereze má mať vajcovitý tvar, ktorého špičku tvorí  prsná kosť. U súk sa častejšie objavuje malý nevýrazný hrudník s úzkou prsnou kosťou.Tento znak je vysoko netolerovaný, pretože je často spojený s celkovo slabou konštitúciou jedinca. Sudovitý hrudník s takmer kruhovým priečnym prierezom hrudníka majú skôr psy, ktorý taktiež nemôže byť tolerovaný. Dôležitou časťou hrudníka je predhrudie - prsia, teda partia, ktorá je pred hrudnými končatinami. Jeho kostný podklad tvorí rukoväť hrudnej kosti, ramenný kĺb a rameno. U plemena sú preferované dobre vyvinuté prsia, správne tvarované a vyplnené svalstvom, ktoré ukazujú na dobré uloženie a uhlenie hrudnej končatiny a priestrannosť hrudníka.(G. Hasket, S. Houser, 2003)


Chvost

Chvost psa je rovnako ako hlava typický pre dané plemeno a dokresľuje jeho celkový vzhľad. Chvost shiby je rovnako ako u ostatných japonských plemien vysoko nasadený, stočený nad chrbtom, pomerne silný a dobre osrstený. Natiahnutý chvost musí dosahovať takmer k pätám. Akýkoľvek náznak skrátenia má byť považovaný za chybu. Vysoko nasadený, silne dopredu preklopený chvost pomáha dotvárať dojem kompaktnosti psa a je dôležitý pre prejavy jeho charakteru. Vysoko nasadený chvost pes len málokedy sklápa. 

Chvost nasadený nízko pod líniou chrbta je nie len chybný, ale aj neestetický. Býva často aj horšie tvarovaný a zle nesený a pes ho veľmi ľahko pri najmenšom vzrušení zvesí dole. Špeciálne u súk je nízko nasadený chvost nevýhodný. Mnohé z nich bývajú psychicky labilné a nízko nasadeným chvostom sa vo výstavnom kruhu zle prezentujú. V hodnotení chvosta sa japonská predstava trochu líši od toho, čo si predstavuje štandard FCI. Štandard FCI aj Nippo hovorí: chvost stočený alebo šabľovitý. 

Za ideálne a najviac žiaduce sa považuje chvost stočený do jednoduchej slučky (1). Ten je podľa nich vrcholom krásy a účelnosti. Dávajú mu prednosť pred dvojitou (2, 3) alebo polovične stočenou slučkou (4). Z dvojitých slučiek uprednostňujú typ 2, kedy je chvost položený na strane zadku, zatiaľ čo typ (3), kedy je stočený nad chrbtom, považujú za menej želaný. Rovnako kosákovitý chvost (5) považujú za správny a šabľovitý (6,7) tiež akceptujú. Krajne netolerovaný je chvost č. 8, ktorý je krátky. Jedinec s krátkym chvostom by nikdy nemal byť použitý na ďalší chov. Výhodou dvakrát stočeného chvosta je to, že je pomerne dlhý. U jedinca s dvojitou slučkou nehrozí nebezpečenstvo dedičného skracovania chvosta.

Napriek tomu, že šabľovitý chvost je u plemena štandardný, nie je pekný. Jedinec so šabľovitým chvostom neupúta pozornosť rozhodcu natoľko, aby ho umiestnil medzi najlepších. Problém šabľovitých chvostov je v tom, že veľmi často bývajú kratšie. V chove by mal byť jedinec so šabľovitým chvostom  spájaný s partnerom, ktorý má stočený chvost. (G. Hasket, S. Houser, 2003; http://www.shiba-klub.cz


Srsť

Zaujímavá je kvalita srsti, jej rozloženie na tele a sfarbenie. Shiba má klasickú srsť, tvorenou krycou srsťou a podsadou. Krycia srsť je rovná, lesklá, mierne odstávajúca a pomerne hrubá. Hustá podsada je jemná, vlnitá a veľmi mastná. Vďaka hustej podsade pesíky odstupujú na trupe v uhle 45 stupňov a viac. Podsada umožňuje bez problémov prežiť nepriaznivé podmienky počasia - dážď, vietor, sneh a mráz. Zdravá srsť dobre živeného jedinca sa sama nikdy nepremočí a má veľkú samočistiacu schopnosť.(G. Hasket, S. Houser, 2003)

Štandard neudáva žiadnu preferovanú dĺžku srsti, ale plemeno je považované skôr za krátkosrsté. Nie je teda želaná mimoriadne dlhá srsť na akejkoľvek telesnej partii. Na hlave, ušiach a koncoch končatín je srsť najkratšia, na trupe o niečo dlhšia. Na kohútiku a krku je dlhšia, ale najdlhšia a najbohatšia je na chvoste. Srsť na chvoste stojí kolmo, je otvorená a robí dojem plnosti chvosta. Japonci hovoria, že vyzerá, „ako keby do nej fúkal vietor“. Japonskí posudzovatelia a chovatelia dávajú prednosť srsti s pevnými a hrubými pesíkmi pred mäkkou, machovitou srsťou. V európskych chovoch často vidíme jedince s mäkšou srsťou.(http://www.shiba-klub.cz) 

DSC_1189jpg

Foto: Saskia.photography


Sfarbenie

Japonské Nippo a FCI štandard uvádzajú tri farby: zlatá, sezamová a čierna so žltými znakmi. Všetky farby musia byť jasné a intenzívne. Podsada býva krémová, žltohnedá alebo šedá. Každá shiba musí mať výrazné urajiro. (G. Hasket, S. Houser, 2003)


Urajiro je krémové až biele sfarbenie na ventrálnej strane tela. Vyžaduje sa pri všetkých sfarbeniach srsti a to na predilekčných miestach ako sú líca, po stranách papule, vo vnútri uší, na čeľusti, spodnej strane krku, v medzinoží, na bruchu, okolo konečníka a na ventrálnej strane chvosta. 

U červeno sfarbených psov sa urajiro nachádza aj na krku, predhrudí a hrudi. Čierne a sezamové psy majú trojuholníkové znaky na oboch stranách predhrudia. Biele znaky nad očami sú povolené pri všetkých sfarbeniach, ale ich absencia sa nepovažuje za chybu. Líščí vzhľad je typický pre svetlé oranžovo-červené sfarbenie psov s výrazným urajirom. 

Urajiro je opticky takmer biele, napriek tomu však nejde o biele znaky, teda o nepigmentovanú srsť. Z hľadiska dedičnosti je urajiro vyvolané zvláštnymi modifikačnými faktormi. Okrem japonských pôvodných plemien sa vyskytujú aj napríklad u aljašských malamutov, saluki a ďalších plemien. Ani štandard ani japonský výklad o bielych znakoch nehovoria, pretože ich zahŕňajú pod pojmom urajiro. (http://www.shiba-klub.cz)                              


Zlatá farba

Zlatá farba má veľkú variabilitu. Okrem domovskej krajiny v iných štátoch nie je vyzdvihnutá sýtosť sfarbenia, čo znamená, že svetlejšie odtiene zlatej farby nemajú vplyv na ocenenie jedinca. Japonci však žiadajú, aby bola zlatá farba čo najsýtejšia, naozaj intenzívne červená až mahagónová. Toto sfarbenie považujú v spojení s výrazným „urajirom“ za ideál krásy. Čisto červená farba je preferujúca, ale aj veľmi jemné vystupovanie čiernej farby v podobe úzkych pásov na chrbte a chvoste je povolené.(http://www.shiba-klub.cz,G. Hasket, S. Houser, 2003)          

DSC_3953jpg

Foto: Saskia.photography



Čierna farba so znakmi

Čierna so znakmi  je menej častá ako zlatá. Požiadavky na sfarbenie v domovskej krajine sú tiež oveľa prísnejšie. V prvom rade pod pojmom „čierna“ sa v japonskom ponímaní nerozumie tá krásne antracitovo temná, akú poznáme v Európe napríklad u dobermana alebo rotweilera. Je to skôr akási špinavo hrdzavo čierna. Na japonských ostrovoch sa pre toto sfarbenie používa výraz „ako zadymené dno starého kotlíka“. Nie je žiadateľný, aby žlté znaky boli svetlé, ale ani sýte. Čierne chlpy majú hnedasté alebo sivasté prekrývanie. Podsada je žltohnedá alebo šedá. Hranica medzi čiernou a hnedou musí byť jasne viditeľná. Žltohnedé znaky sú umiestnené nasledovne. Dva oválne body sú umiestnené nad očami, po stranách pysku medzi čiernym premostením pysku a bielym sfarbením líc. Na vonkajšej strane hrudných končatín vo výške približne polovice vretennej kosti smerom nadol na prsty, na vonkajšej strane panvových končatín sa šíria smerom nadol od členkového kĺbu po prsty avšak nedochádza k úplnému vymiznutiu čierneho sfarbenia zo zadnej strany sponiek. Čierne šrafovanie na prstoch je povolené. Žltohnedá srsť sa môže vyskytovať aj na vnútornej strane ucha a na vnútornej strane chvosta.

                         

Sezamová farba

Ak je svetlejšia srsť premiešaná s čiernou, nazývame sfarbenie sezamovým. Tipping je len povrchové, pričom nedochádza ku koncentrácii pesíkov na jednom mieste a následnej tvorbe čiernych škvŕn. Sezamové sfarbenie je aspoň z polovice čierne. Želané je, aby čiernej srsti bolo čo najviac a aby bola rovnomerne zmiešaná so svetlejšou srsťou (bielou, zlatou). Spojením čisto zlatých jedincov so sezamovými vznikajú akýsi nepraví sezami, ktorí majú čierne pesíky len v menšom množstve. (http://www.shiba-klub.cz; )                         

 

Biela farba

Podľa štandardu FCI a NIPPO je vážnou chybou krémové sfarbenie, biele pinto (strakatosť) alebo akékoľvek iné sfarbenie či znaky. V chove sa doteraz objavujú aj biele jedince. Biela farba je zakódovaná v génoch a napriek tomu, že tieto jedince sú eliminované z chovu, farba sa zriedkavo vyskytuje vo vrhoch. Vo Veľkej Británii, kde psy sú posudzované podľa pravidiel Kennel Club, sú tolerované. (G. Hasket, S. Houser, 2003, A. DePrisco, 2001)                              

 

Chyby sfarbenia

Neakceptované je bodkovanie urajira a výskyt bielych škvŕn na tele. Jasne vymedzené biele znaky sú prípustné, ale nežiadajúce na konci chvosta a vo forme ponožiek na predných končatinách po lakťový kĺb a na panvových končatinách po kolenný kĺb. Niektorí japonskí rozhodcovia tieto nedostatky úplne vylučujú, avšak iní ich považujú za prípustné. Pretrvávajúca čierna maska alebo celo biela tvár tzv. „ghostmask“ sú považované za chyby a sú dôkazom toho, že v minulosti bola Shiba krížená s inými plemenami (mikawou). (http://www.shiba-klub.cz,G. Hasket, S. Houser, 2003)


Mohli by Vás zaujímať aj tieto témy: